V tento deň, kedy sa oslavujú a ctia ženy v mnohých krajinách po celom svete, vnímam na kolektívnej úrovni ako zosilnenie pomyselného zrkadla, ktoré je nastavené práve ženám.
Ženy sú jedinečné bytosti avšak rovnako aj muži sú. Ženy nie sú viac ako muži a ani muži nie sú viac ako ženy. V minulosti to tak nebolo, a vieme, že práve ženy stratili svoje postavenie v spoločnosti a museli si ho naspäť vydobíjať. To sa im aj podarilo, avšak v súčasnosti je v ženách toto všetko, čo zažívali ich predchodkyne, zapísané na podvedomej úrovni. Aj keď v tých dobách dnešné ženy nežili, ich životy to ovplyvňuje. To si v bežnom živote ani veľa krát neuvedomujú. No cítia to v kútiku duše ako taký tlak, ktorý na seba kladú. A to preto, aby prežili v tomto svete. Hovorí sa, že v mužskom svete. Ak to tak aj je, ženy to akceptovali. Spoločnosť vytvárajú a jej vývoj smerujú iba ľudia, nikto iní. Ako muži, tak aj ženy.
A aj keď ženy na celom svete, na pár výnimiek, majú práva ako muži, za ktoré tak uprene bojovali, mnohým chýba ešte niečo podstatnejšie. Byť opäť ženami. Vo svojom vnútri. Ako si každá doba so sebou niečo prináša i odnáša, inak tomu nie je ani dnes. Je čas, aby ženy v sebe odkryli svoju pravú podstatu. Ženskosť. Jemnosť. Lásku. A zanechali boje, manipuláciu, intrigy, tvrdosť. Všetko to, čo im je cudzie a len ich odvádza od toho byť samy sebou. A práve preto vnímam tento deň ako zrkadlo, pred ktoré sú postavené ženy na celom svete. A v tom pomyselnom zrkadle zistili ako to majú, či poznajú tú ženu, ktorú v ňom vidia. Či cítia, čo tá žena v zrkadle potrebuje, a či počujú, čo im hovorí. Aj keď sa môže zdať, že cieľom zrkadla je žene spôsobiť bolesť, je to len zdanie. Cieľom zrkadla je odkryť a uvidieť tú krásu, ktorú v sebe nosí práve žena.
A ako ja na sebe samej vnímam toto zrkadlo a čo som vďaka nemu dosiahla a uvidela ja? Je toho veľmi veľa, preto spomeniem iba štyri pre mňa také najpodstatnejšie „aha“ oblasti či uvedomenia.
Začala som od toho, čo som reálne svojimi očami v zrkadle uvidela ako prvé. Svoje telo. Jeho prijatie od hlavy až po päty. To ako vyzerá, ako bolo stvorené celučičké celé. Nemala som ho rada. V minulosti vždy keď som sa do zrkadla pozrela, videla som stále iba nedostatky a cítila nelásku, stud, hnev. Bol to proces, aby som ho prijala. Avšak stálo to za to. Dnes ho ctím ako chrám, v ktorom býva moja duša. A prepojila som sa s ním natoľko, že mi hneď dá najavo, čo sa mu páči a čo nie. A to čo sa mu nepáči, to mu nerobím. Napríklad nejem už viac také potraviny, ktoré vyslovene moje telo odmieta. Snažím sa čo najviac redukovať chémiu, ktorú dávam na seba a aj do seba. Telo je múdre a veľmi rýchlo nám posiela signály k tomu, čo sa mu páči a čo nie. A je múdre, ak ho počúvame.
Ďalším mojim medzníkom je prijatie mojej menštruácie ako mojej prirodzenosti. Zanechala som pocit hanby a s ním aj fyzické bolesti či nevoľnosti, a prešla k dnešnému priateľskému vzťahu, ktorý s ňou mám. Je to čas, ktorý som si začala užívať. Rešpektujem to, že takmer celá moja energia sa v tom čase sústredí na prečistenie môjho ženstva. Skľudním sa, viac oddychujem. Viac vedome vnímam svoje ženské orgány a posielam im lásku. Zaslúžia si ju viac, ako by sme čakali.
Dovolila som mužom, aby mohli byť v mojej prítomnosti mužmi. Už len počas tanca, ktorému som sa venovala v minulosti viac, som mávala tendenciu muža viesť. A myslím, že to bol dosť silný signál, ako som to s mužmi tam niekde v podvedomí mala nastavené. Dnes si dovolím „nezvládať všetko sama“. My ženy mávame tendenciu robiť veľa veci naraz a často dokazovať mužom a teda v konečnom dôsledku i sebe, že sme niečo viac. Nech sa len pozrú, čo všetko dokážeme a úplne samé. Avšak je to úžasný pocit dovoliť si nebyť na všetko sama a priznať si, že nezvládam všetko sama. Skvelou skúškou správnosti sú i také maličkosti ako napríklad, že necháme muža otvoriť nám dvere či obliecť kabát. Takýto muži naozaj nevymreli, len my ženy im nedávame ani šancu sa prejaviť.
A ešte spomeniem jednu veľmi zásadnú oblasť, ktorá mi bola nastavená ako zrkadlo. Do akej miery dokážem byť úprimná a otvorená k iným ženám. Beriem ich ako konkurentky alebo priateľky? My ženy si často krát nasadzujeme masky a hráme rôzne hry. Je to ovplyvnené celou tou históriou, ktorou si ženstvo ako také prechádzalo. Vnútorné hlboké zranenia nás vedú k tomu, aby sme sa chránili. Avšak keď nie sme úprimné samy k sebe, tak nie sme ani k iným ženám a ani k mužom. A preto nám úprimnosť a otvorenosť otvára dvere nie len k samým sebe ale aj k ostatným. Toto moje uvedomenie bolo asi takým kľúčovým k celkovému poznaniu kto som ako žena. Tento proces poznávania stále pokračuje, avšak v omnoho iných rozmeroch ako pred tým. V krajších 🙂 A to nám milé žienky (akčné) všetkým želám, krásu vnútornú i vonkajšiu, tu pravú ženskú.
in..
Najnovšie komentáre